Autor: MUDr. Igor Smelý - medici.n.s., s.r.o.

Psychiatrická ambulancia. Odborná lekárska prax v odbore psychiatria.   Odborné vyšetrenia, liečenie duševných porúch a ochorení. Farmakoterapia …

Viac o autorovi

V tomto príspevku by som sa chcel zamyslieť nad tým, čo môžeme rozumieť pod existenciálnym prístupom v psychoterapii. Toto slovo sa bežne v psychoterapeutickej komunite používa, ale ak sa opýtate študenta psychológie, čo si pod tým predstavuje, tak obvykle dostanete odpoveď až po dlhšom premýšľaní. Takže čo máme rozumieť pod slovom existenciálny, ktorým sa vyznačujú niektoré psychoterapeutické školy? Alebo je existenciálny prístup v psychoterapii prítomný aj v školách, ktoré toto označenie explicitne nepoužívajú? Alebo ešte inak: Čím špecifickým sa vyznačuje takýto prístup a ako sa líšia existenciálni terapeuti od iných terapeutov?

Slovom existenciálny sa v Európe vyznačovali školy čerpajúce inšpiráciu v klasických filozofických prácach M. Heideggera ako je napr. daseinanalýza, ale aj samostatne a od psychoanalýzy sa vyvíjajúca Franklova existenciálna analýza a logoterapia, ktorá bola hlboko ovplyvnená osobnou skúsenosťou s bolesťou a smrťou u jej autora. Kdesi na pomedzí medzi európskym „vážnym tónom“ a americkým pragmatizmom je terapeutický prístup Rollo Maya a jeho nasledovateľov. Pragmatickejší, ale zároveň možno aj praktickejší sú potom americkí „humanisti“ v čele s Carlom Rogersom, Fritzom Perlsom či Irvinom Yalomom? Čo však majú všetky tieto smery spoločné? Veď medzi Bossovou či Binswangerovou daseinanalýzou a Yalomovým prístupom je obrovská priepasť. A pochybujem, že by sa na terapii dohodli empatický Carl Rogers a frustrujúci, občas bezohľadný Fritz Perls.

Ak však má mať existenciálny prístup v psychoterapii nejaký hlbší zmysel a význam, musíme hľadať spoločnú črtu terapeutických škôl, ktoré sa k nemu hlásia, prípadne uistiť sa, čo vlastne pod týmto prístupom mienime.

Pre existenciálne prístupy je charakteristický záujem o subjektívne prežívanie človeka v jeho plnej šírke a hĺbke. Títo terapeuti sa zaujímajú o bolesť, strach, úzkosť, osamelosť, odlúčenie, prijatie či odmietnutie, lásku, ale aj smrť. Čo spája tento spoločný záujem a snahu neredukovať ho na niečo iné, skryté v dávnej minulosti či temnom nevedomí.

Domnievam sa, že tým spoločným menovateľom je fenomén ľudskej slobody, s ktorým si psychológia ako empirická veda nedokáže poradiť, no na druhej strane je jeho prítomnosť v ľudskej skúsenosti tak evidentná, že od nej nemôžeme v praktickej rovine odhliadať. Psychológia ako empirická veda skúma kauzálne procesy v psychickom prežívaní človeka. Na druhej strane sa tu objavuje fenomén ľudskej slobody, ktorá umožňuje voľbu z rôznych možností a subjektívne zažitú skúsenosť, že sme sa mohli rozhodnúť inak, ako sme sa rozhodli. Ako povedal jeden z významných filozofov mysle John Searle vo svojom článku, v ktorom tento fenomén skúmal:

„... Z dôvodov, ktorým skutočne nerozumiem, nás evolúcia obdarila skúsenosťou, že svoje konanie môžeme riadiť vôľou, pričom skúsenosť slobody, skúsenosť alternatívnych možností je súčasťou samotnej štruktúry vedomého, vôľového, intencionálneho konania. Preto verím, že ani táto, ani žiadna iná diskusia nás nepresvedčí, že naše správanie je neslobodné.“

/J. Searle, 1984/¹

Navrhujem teda ako existenciálny nazývať  taký psychoterapeutický prístup , ktorý berie vážne fenomén ľudskej slobody a z neho vyplývajúcu zodpovednosť za svoje prežívanie a činy. Verím tomu, že v tomto ohľade by sme mohli nachádzať existenciálny prístup určitým spôsobom v každom terapeutickom smere, akurát v smeroch, označovaných ako existenciálne alebo humanistické je vnímaný v oveľa väčšej miere ako v klasickej psychoanalýze či kognitívne- behaviorálnej terapii. Rozdiely v práci jednotlivých terapeutov sa budú líšiť v tom ako vnímajú ľudskú slobodu, kde predpokladajú jej hranice a ako sa podľa ich predstáv podieľa ľudská sloboda na formovaní psychickej patológie. Predpokladám však, že  aj klasický psychoanalytik očakáva, že mu jeho pacient slobodne zaplatí patričný finančný obnos za sedenie a ráta s jeho zodpovednosťou za túto platbu a rovnako aj najtvrdší behaviorista dokáže pracovať len s pacientom, ktorý slobodne vstúpi do jeho pracovne. Záujem existenciálnych terapeutov o témy, akými sú sloboda, osamelosť, láska alebo odlúčenie môže byť odôvodnený nielen sústredenosťou a prisudzovaním vážnosti subjektívnemu prežívaniu, ale aj skľučujúcou možnosťou, že ľudská sloboda nám umožňuje voliť si niektoré nežiaduce zážitky. Samozrejme, že sa tak často nedeje vedomou racionálnou voľbou, ale skôr voľbou životného štýlu či správania, ktoré k týmto nepríjemných zážitkom vedie. Aj preto je také dôležité, aby mal terapeut náležité psychologické a psychiatrické vzdelanie a klinickú prax, aby dokázal odôvodniť svoje vedomie obmedzení v ľudskej slobode.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že existenciálne prístupy v psychoterapii sa budú skôr podobať aplikovanej filozofii, ako aplikovanej psychológii, nakoľko pracujú so skúsenostným, empiricky ťažko uchopiteľným fenoménom ľudskej slobody. Napriek tomu, ako som už spomenul vyššie, by ich podľa mojej mienky mali vykonávať psychológovia a psychiatri, ktorých znalosť biologických a psychologických procesov je dostatočnou zárukou toho, aby pacienta nepoškodili. Filozofi im môžu ponúknuť veľmi dôležitú reflexiu toho, čo empiricky nevedia dostatočne vysvetliť a odôvodniť, ako aj uvedomenie si implicitných antropologických predpokladov, s ktorými svoju terapeutickú vykonávajú.

Pozrime sa teraz, akým spôsobom sa môžu niektoré terapeutické smery vyhýbať osobnej zodpovednosti a ignorovať fakt ľudskej slobody. Pokúsim sa ukázať, že ich argumentácia v neprospech slobody nie je korektná a zakladá sa skôr na viere v určité filozofické konštrukty ako na biologických a psychologických faktoch.

Ako ilustráciu predložím tri výroky význačných predstaviteľov jednotlivých smerov, aj keď ich nepovažujem za reprezentujúce názor väčšiny. Ide mi skôr o poukázanie na spôsob, akým sa môžeme zbavovať v psychoterapeutickej teórii a hlavne praxi  slobody a zodpovednosti v prospech konštruktov, o ktorých toho veľa nevieme. Odhaľovanie toho, ako sa to deje v iných terapeutických školách ponechám na samotných čitateľoch tohto príspevku.

C.G.Jung v liste pani Bertineovej napísal:

„Pokiaľ je človeku dané, aby spáchal samovraždu, tak sa celý jeho život odvíja týmto smerom, to je moje presvedčenie. Poznal som prípady, kedy by bolo skoro zločinom brániť ľuďom v samovražde, pretože všetko nasvedčovalo tomu, že samovražda zodpovedá tendencii ich nevedomia a preto je ich základnou osudovou danosťou.“²

Takýmto spôsobom ignoroval ľudskú slobodu a zodpovednosť v tak dôležitej etickej otázke akou je samovražda v prospech akéhosi konštruktu nevedomia, o ktorom dodnes nevieme či vôbec existuje.  Chcem povedať, že to, že existujú neuvedomené psychické procesy /a ja verím tomu, že existujú/ ešte nesvedčí v prospech existencie nevedomia. A už vôbec to neodôvodňuje pripísať mu fatalistickú príčinnosť, ako to robí autor.  Výsledok Jungovho opomenutia ľudskej slobody v prospech nim konštruovaného „nevedomia“ vedie k desivému výroku, uvedenému vyššie.

Pozrime sa na to, ako nevenuje pozornosť ľudskej slobode J.B.Watson, predstaviteľ behaviorizmu, ktorý hovorí:

„Dajte mi tucet zdravých, dobre vyvinutých detí a môj vymedzený svet, aby som ich v ňom vychoval a ja zaručujem, že každé z nich, ktoré náhodou vyberiem vyškolím tak, aby sa stalo špecialistom v akomkoľvek zvolenom odbore ...“³

Ignorovanie geneticky podmienených biologických procesov, ktoré sa podieľajú ako významný predispozičný faktor mnohých psychických procesov je z tohto výroku evidentné, takže neobstojí ani v prísne deterministickom svete. Ignorovanie subjektívnych vedomých a nevedomých procesov môže byť v psychológii metodologicky prínosné, ale v praktickej rovine, kedy stojíme  pred utrpením  živého človeka, vyznieva ako arogantné a hlúpe.

Je prekvapujúce, že aj v terapeutických smeroch, ktoré sa hlásia k filozofickému odkazu existencializmu, akými sú napríklad Rogersova na človeka zameraná terapia či Perlsova gestalt-terapia sa objavujú úniky od slobody a zodpovednosti. Stojí za nimi filozofický konštrukt sebaaktualizačnej tendencie u rogeriánov (alebo organizmickej sebaregulácie v poňatí gestalt terapie). Uvediem ho Rogersovým výrokom:

„V terapii zameranej na klienta má človek voľnosť v tom, aby si vybral akýkoľvek smer, ale v skutočnosti si vyberá pozitívne a konštruktívne cesty.“⁴

Akoby akási tendencia, ktorej veríme, ale nevieme ju uchopiť ospravedlňovala naše rozhodovanie a rozhodovala za nás. Len sa na ňu spoľahnúť. Akoby nás zbavovala možnosti voľby zlých cieľov a prostriedkov. Skúsenosť, že ľudia si volia z nášho pohľadu zlé a nemorálne ciele alebo prostriedky a druhých ľudí to môže stáť niekedy až život je civilizačnou skúsenosťou, ktorú nemôžeme poprieť. Práve preto sa psychoterapia môže zaoberať existenciálnou voľbou, ale nie je kompetentná riešiť otázky dobra - zla, morálnosti - nemorálnosti ľudského konania, ktoré patria do kompetencie etických disciplín.  Myslím, že aj v prípade viery v sebaaktualizačnú tendenciu či organizmickú sebareguláciu ide  o ústup z existenciálnej pozície, ku ktorej sa obe školy hlásia v prospech uvedených filozofických konštruktov.

Takto môžeme preskúmať rôzne psychoterapeutické systémy a sledovať ako vážne berú fenomén ľudskej slobody a akým spôsobom ho prípadne ignorujú. Zároveň by nás toto skúmanie malo viesť k lepšiemu porozumeniu psychologických a biologických fenoménov, ktoré tvoria obmedzenia našej slobody a ktoré nie sú len filozofickým konštruktom, ale majú svoje odôvodnenie vo vedeckom výskume. Takto môžeme vidieť napríklad obmedzenia ľudskej slobody pri organických procesoch v ľudskom mozgu či pri niektorých psychických ochoreniach, ktoré rešpektujú aj súčasné právne systémy. Toto poznanie a klinické posúdenie  nám môže umožniť byť lepšími psychoterapeutmi, ktorí nepoškodia svojich pacientov nesprávnym odhadom hraníc ľudskej slobody.

Sloboda je krásna, ale zároveň zdrvujúca svojim odkazom k našej zodpovednosti za svoje voľby.  V tomto zmysle je skôr existenciálnym faktom a predpokladom k tvorbe hodnôt ako samotnou hodnotou /samozrejme, nehovorím tu o politickej slobode, ktorá hodnotou je,  ktorá však má svoje korene v našich antropologických predstavách o človeku/. Preto sa domnievam, že by mala byť v psychoterapeutickej praxi adekvátne reflektovaná. A práve vďaka tejto reflexii  má každá psychoterapia potenciál byť terapiou existenciálnou.

MUDr. Igor Smelý

Citácie:

1, Searle J.R.(1984) Sloboda vôle In. Gál, Kelemen /Eds./, Myseľ/Telo/Stroj, (pp.187-197/,  Bratislava 1992

2,Jung, C.G.(1946), Dopis Dr. Eleanor Bertineovej, In. Sto dopisu (pp. 90-93/, Sagittarius, Praha 1996

3, Watson J.B. (1924) In.. Hunt M., Dějiny psychologie (pp.250), Portál, Praha 2000

4, Rogers C.G.(1985) Rogers, Kohut a Ericson: osobní pohled na některé podobnosti a odlišnosti In. Zeig K.J./Ed./ Umění psychoterapie (pp.312), Portál Praha 2005